Na úrade Banskobystrického samosprávneho kraja vyvesili 29. Augusta 2015 dve čierne zástavy. Nebolo by to nič čudné v iný deň roku, i keď smrť dvoch zamestnancov úradu je určite tragédia. Problém je však v tom, že tento deň nikto nezomrel, ale pripadol na 71. výročie SNP.
Vtedajší župan, ktorého negatívny vzťah k tejto najvýznamnejšej udalosti našich dejín, je dobre známy, však poňal túto udalosť svojsky, čiže kotlebovsky. Namiesto vyvesenia štátnej vlajky, ako prikazuje protokol pri štátnom sviatku, dal čiernymi zástavami najavo svoj odpor k povstaniu, ktoré považuje za boľševický puč a partizánov za banditov.
A zatiaľ čo sa vrcholoví politici predháňali v rozhorčených reakciách a avizovali trestné podania, našiel sa jeden muž, ktorý prešiel od prázdnych slov k činu. Vyliezol po obyčajnom drevenom rebríku a jednoducho zvesil obidve čierne zástavy…
Tým človekom bol Eduard Chmelár. Dlhoročný mierový aktivista, ktorý porozumel významu tohto slova. Svojim skutkom zmyl hanbu, ktorá by na nás zostala, keby sme sa len mlčky pozerali na to, ako niekto zvrátene prekrúca našu históriu.
To, že napokon skončil na polícii Eduard Chmelár je len symptómom tejto doby. A to že o pár rokov skončil vo funkcii samotný župan je už o tých povestných božích mlynoch.
Pred pár mesiacmi odpadol na železničnej stanici človek. A zatiaľ čo sa vytvoril, ako to už býva na Slovensku dobrým zvykom, okolo neho hlúčik ľudí, ktorý to len komentoval a prizeral sa, pribehol z vlaku jeden muž, ktorý okamžite začal konať a kriesiť ležiaceho.
Tým človekom, ktorý napokon za asistencie ďalšej osoby pomohol svojmu blížnemu, bol Eduard Chmelár. To, že sa napokon z hlúčika ozývali poznámky, že si robí kampaň, znie opäť symptomaticky…
Ale aj o inom hovoria tieto dve udalosti.
Eduard Chmelár vonia človečinou. Takou, čo vzplanie ako oheň, čo vyjde z brehov, ako rozbúrená rieka. Koná emotívne, keď cíti krivdu a nespravodlivosť . Nekalkuluje, neváha, ale obrazne povedané celým svojim životom rovno nalieva ľuďom z tej domácej päťdesiatdvojky…
Niekomu chutí, niekomu nie. Niekto si pýta ďalší pohárik…iného zatrasie. A to je v poriadku. Sú skrátka aj ľudia, čo majú radšej vínko…
Ale v jednom si môžete byť istý. Eduard Chmelár je autentický. Nebude z neho nikdy marketingový produkt, ani drevená figúrka v rukách oligarchov-bábkohercov. Neuhne a vždy si k vám kľakne, keď budete potrebovať kriesiť.
A keď bude treba opäť vyjsť na drevený rebrík, tak to urobí. Aj ako prezident.
A poviem vám jedno. Ja sa k nemu pridám. Mne totiž tá jeho domáca náramne chutí…
Martin Štunda