Igor Matovič svoju férovku, ktorú začal kedysi dávno v parlamente s Róbertom Kaliňákom dokončil 29.2.2020.
A vyhral ju.
Ešte pred pár mesiacmi, keď od neho odišla Veronika Remišová a prieskumy naznačovali ohrozenie jeho vstupu do nového parlamentu, by na neho vsadil naozaj len tipér- hazardér.
Z tohto pohľadu sa mu naozaj podaril zázrak. Či to vypovedá o ňom, alebo o jeho voličoch ukáže asi až čas. Tak či onak, toto dominantné víťazstvo zaskočilo zrejme aj samotného víťaza.
Ale skutočne len na chvíľu. Presne tak dlho, ako trvala premena deštrukčného kritika koalície aj opozície na „štátnika- zjednotiteľa“.
V politike existuje taká trochu humorne ladená, ale v podstate pravdivá definícia vzťahov. Najviac dôveruj priateľovi, menej nepriateľovi a najmenej koaličnému partnerovi.
Áno, momentálne stoja možní koaliční partneri pred Matovičom v hlbokom predklone a svoje obrovské egá nechávajú radšej v straníckych centrálach. Keď sa krája torta treba radšej stáť potichu v blízkosti s pripraveným tanierikom a vidličkou. Ktorá sa skôr či neskôr určite zíde.
Tortu totiž krája Igor Matovič.
Ten, ktorý sa síce tvári ľudovo a vytvára trnavske Pasienky, ale zároveň sa už roky bráni vytvoreniu skutočne demokratického občianskeho hnutia a uzavrel sa do štvorčlennej sekty.
Ten, ktorý chce ako kráľ Artuš rokovať za okrúhlym stolom dôvery, ale ešte predtým pod stôl nainštaloval odpočúvacie zariadenie.
A v neposlednom rade tu máme káru, ktorú pritiahol do parlamentu. Plnú rôznorodých ľudí o ktorých už stihol prehlásiť, že budú hlasovať podľa svojho presvedčenia. Áno, v podstate by to tak malo byť. Ale náhle zisťujeme, že vládu netvorí štvorkoalícia, ale minimálne šesťkoalícia. A tento fakt pocit stability nijak nezosilňuje. Tešíme sa teda na priority vlády a prvé hlasovania.
Iste. Budeme tlieskať ak sa podarí dostať do praxe protikorupčné zákony a začne sa čistiť Augiášov chliev v súdnictve. Ak sa gorily a ich mláďatá vrátia do ZOO za mreže. Ak sa skrátka prejde od fotenia viliek v zahraničí na fotenie spojené s braním otlačkov.
Dajme mu skrátka čas a šancu. Ale popri tom nezabúdajme na rozprávku o škorpiónovi a žabe.
Škorpión sa chcel dostať na druhú stranu rieky a poprosil žabu, či sa nemôže preplaviť na jej chrbte. Vraj sa nemusí báť, lebo keby ju uštipol, tak sa predsa utopí aj on. Napokon ju presvedčil, ale zhruba v polovici rieky ju aj tak uštipol. Topiac sa jej ešte stihol ospravedlňujúco povedať…“ prepáč, som skrátka škorpión.“
Je to skrátka tak.
Škorpión sa síce môže určitý čas tváriť ako orol a vznášať sa hrdo vo veľkej výške, ale každá rozprávka má aj tak napokon svoj zvonec.
Martin Štunda