Zaujímavé vesmírne divadlo, akým mal byť najjasnejší Mesiac v tomto roku zatienila po pár hodinách iná udalosť a to sprísnené opatrenia vlády po dobu šiestich dní.
Až tá druhá udalosť bola napokon tým pravým divadlom.
Preplnené cesty, obrovské kolóny, nervozita a nespokojnosť ľudí.
Akosi sa to totiž scénaristovi a režisérovi nejako vymklo z rúk. Alebo herci celkom nepochopili myšlienkové pochody autora.
Najprv mali rozhodnúť ľudia v ankete, potom sa rozhodol pre odborníkov a pri všetkej snahe aj tak napokon nezožal potlesk, ale piskot divákov.
Lenže je už predsa dávno známe, že pán premiér chyby nerobí.
Zlí sú policajti, ktorí nepochopili, že on len žartoval, zlí sú koaliční partneri, ktorí si dovolia mať iný názor a ubližujú mu už aj novinári, keď ho nechápu a kladú mu zákerné otázky.
Veru. Nie je ľahké byť obľúbeným premiérom.
Chce to jasnú myseľ, chce to psychickú odolnosť, chce to obrovský kus pokory a ego zavreté v klietke štátnika. Nech je akokoľvek veľké.
A hlavne. Predseda vlády tu nie je nato, aby najjasnejšie svietil na oblohe. Jeho miesto je v tme na zaprášenej ceste. S lampášom v ruke.
Kým toto nepochopí, tak nikdy nebude najlepším premiérom na svete v čase korony, ako potom očividne túži a k čomu smeruje všetky svoje kroky.
Bude len neustále pobehovať okolo trónu vladára, ale čiapka so zvončekom na hlave prezradí, kto v skutočnosti vlastne je.
Martin Štunda