„Nevidím dôvod na trvalú prítomnosť zahraničných vojsk na Slovensku. Chcem, aby Slovensko bolo spoľahlivým a solidárnym spojencom v rámci NATO, a to dnes znamená najmä sústrediť sa na reálnu a transparentnú modernizáciu našej armády. To je naša hlavná úloha,“
Toto sú slová, Zuzany Čaputovej, prezidentky SR.
Tiež vás to usadilo do kresla a prinútilo predýchavať ? Toto, že si vrchná veliteľka ozbrojených síl SR dovolila povedať a takto sa vlastne pridať na stranu opozície, generálneho prokurátora , OZ „Zjednotení za mier“, vedeného Eduardom Chmelárom a takisto k veľkej časti našej spoločnosti ?
Ale nie. Pokojne sa opäť z toho kresla postavte.
Tieto slová Zuzany Čaputovej sú z prezidentskej predvolebnej kampane v roku 2019.
A v kampani sa predsa hovorí to, čo chcú voliči počuť. A kto by už chcel prítomnosť zahraničných vojsk na Slovensku…
Alebo, žeby predsa len niekto ?
Možno samotní spolutvorcovia zmluvy DCA a možno zástupcovia ministerstva obrany, ktorí sa zúčastnili rozporového konania medzi štátom a OZ „Zjednotení za mier“, ktoré sa uskutočnilo na základe 7-bodovej hromadnej pripomienky, podpísanej vyše 20.000 občanmi.
Ich nadutosť a arogancia na rokovaní hovorila za všetko.
Neboli ochotní akceptovať žiadnu z pripomienok a na všetko mali pripravené všeobecné frázy.
Keď zástupcovia OZ napríklad žiadali, aby zmluva výslovne obsahovala zákaz rozmiestnenia jadrových zbraní na našom území, tak ich odpoveď bola, že netreba, veď načo by to američania robili.
Taká istá odpoveď zaznela aj pri požiadavke, aby eventuálna trestná činnosť amerických vojakov spadala pod slovenskú jurisdikciu.
Neviem na aké školy chodili pracovníci ministerstva obrany, ale každému aj priemerne vzdelanému človeku je známe, že zmluva má obsahovať to, čo je povolené, ale aj to, čo je zakázané.
To potom rovno zrušme všetky zákony. Veď podľa logiky vysokých štátnych úradníkov, načo by ľudia podvádzali, kradli a vraždili…
O podpise samotnej zmluvy napokon rozhodne vláda a parlament.
A vrchná veliteľka zatiaľ citlivo vníma. A mlčí…
Ja viem. Postaviť sa strýčkovi Samovi, to nie je ako postaviť sa nejakým miestnym oligarchom v Pezinku.
Ale nejaká paralela tu predsa len je.
Slovensko sa totiž so svojimi politikmi začína na tú skládku stále viac a viac podobať…
Martin Štunda