Martin Štunda

Prezidentský palác je od sobotňajšieho večera vysvietený na červeno-bielo. Ide vraj o znak solidarity s občanmi Bieloruska, proti ktorým bola použitá sila, pretože sa verejne postavili na obranu slobody a demokracie.

Iste. Faktograficky to sedí.

Ako aj to, že bieloruský veľvyslanec na Slovensku Igor Alexandrovič Leščeňa vyjadril ako prvý vedúci diplomatického zastupiteľstva svojej krajiny solidaritu s účastníkmi protestov, ktoré sa konajú v Bielorusku od nedávnych prezidentských volieb.

Podľa bývalého ministra medzinárodných vzťahov SR Pavla Demeša ukázal Igor Leščeňa vyjadrením solidarity s účastníkmi protestov nebývalú statočnosť.

„Bieloruský veľvyslanec na Slovensku, ktorého dobre poznám a nikdy by som to na neho nepovedal, práve ukázal nebývalú statočnosť. Ako prvý spomedzi bieloruských diplomatov vykríkol z plných pľúc pravdu o šatoch režimu svojej krajiny, ktorej roky slúži,“

Toto sa volá kúzlo nechceného. Dôležitá a nenápadná persóna akou Pavol Demeš už desaťročia na Slovensku je, prezradila možno viac ako pôvodne chcela.

Čo viedlo dlhoročného Lukašenkovho vazala a verného služobníka k takému náhlemu obratu a zrade svojho chlebodarcu?

Žeby náhle prebudenie svedomia ? Alebo, žeby vedel niečo, čo my ostaní ešte nevieme ? Dovolil mu snáď režisér nahliadnuť do scénara?

Prezident Lukašenko je bezpochyby diktátor. Takých je však vo svete viac než dosť. A deliť ich na zlých a tých „našich“ je minimálne krátkozraké.

Keď teda fakty, tak fakty.

Hlavnou súperkou doterajšieho prezidenta bola vo voľbách Svitlana Cichanovská, 37-ročná učiteľka angličtiny a prekladateľka, ktorá sa zapojila do súboja o prezidentské kreslo po tom, ako jej manžela, protivládneho blogera, pred voľbami zatkli. 

Jej jediným bodom vo voľbách bolo odstrániť Lukašenka. Aj to je chvályhodné. Určite však reálne nemohla očakávať, že sa jej to vo voľbách a zvlášť v Bielorusku podarí. Ale svoju časť scénara naplnila. A odišla do bezpečia Litvy, kde ju už čakala jej rodina.

To, čo sa ďalej deje v Bielorusku tu už nespočetnekrát bolo. A malo to rôzne farebné, alebo emotívne prívlastky. A koniec koncov je to stále na rozhodnutí toho národa kde sa to momentálne deje. Či to bude nežne, alebo krvavo….

Lukašenko s Putinom prehlasujú, že sú bratia. A ako bratia sa aj občas poharkajú, ale zároveň vedia, že sa navzájom potrebujú.

Globálni šachisti skrátka opäť rozpútali jednu zo svojich tradičných šachových partií.

V prezidentskom paláci sa v sobotu rozhodli, že tento problém budú vnímať červeno-bielo. Ale ani jeho čierno-biele vnímanie nespraví svet lepším miestom.

Martin Štunda