Martin Štunda

Jedno mu musíme uznať. Je to majster svojho remesla. Remesla konšpirácie, manipulácie, intrigánstva, sebavyviňovania a sebastrednosti. Je to skrátka obchodná značka koncentrovaného zla. Igor Matovič…

To, čo sa deje počas týchto dní v parlamente / rozumej odvolávanie Matoviča / nemusí ešte znamenať aj pri jeho odvolaní koniec Matoviča. Špina je totiž zažratá oveľa hlbšie a určite na to nebude stačiť ani povestný Ariel.

Nemusíme vlastniť ani povestnú vešteckú guľu, aby sme si uvedomili, že získaný čas do termínu jeho odvolávania Igor využije. Matematika mu ide celkom dobre, ak neberieme na zreteľ jeho divné počty pri práci ministra financií a určite si na prstoch ruky spočíta koľko hlasov na zotrvanie vo funkcii potrebuje. A hlavne koľko ho to bude stáť….

Môže on plamenne hovoriť o smerohlasoch a fašistoch, ale to mu nebráni spojiť sa s tými, čo mu zachránia kožu.

Samozrejme hrošiu….

Až by sa jeden opýtal, odkiaľ na to ten Igorko , birmovným menom „One time, next time“, vlastne berie ?

Ja vám to prezradím. Z našich peňaženiek. Teda nie priamo, ale zo štátneho rozpočtu, kde prispievame aj

my svojimi daňami a odvodmi.

A ako je možné, že za túto činnosť už dávno nenosí pruhované tričko ? Odpoveď je jednoduchá. Štát mu to

a jemu podobným umožňuje svojimi nedokonalými a benevolentnými zákonmi. Ak už teda politický subjekt

pri dosiahnutí troch percent v parlamentných voľbách dostane príspevok od štátu, tak by mal tento štát dôsledne

a hlavne dôkladne kontrolovať jeho využitie, alebo prípadné zneužitie.

Ak sa to aj náhodou deje, tak ide len o formálnu záležitosť. A to potom umožňuje šafárenie s peniazmi nás

všetkých v prospech súkromných záujmov. Zvlášť v subjekte obyčajných ľudí a nezávislých osobností, ktorého vedenie a aj celú členskú základňu tvorí fejbúkový Igorko.

Čo majú potom robiť takí chudáci, ktorí sa po parlamentných voľbách rozhodnú ísť za svojim vlastným hlasom

a na štátne peniaze už nemajú nárok. To im potom na financovanie svojich politických huncútstiev nestačia ani

drahé hodinky na zápästí a dokonca ani jamky v líciach. A nezostáva im nič iné ako ísť po žobraní u svojich

sympatizantov.

Veru. Čas partokracie a mediokracie onedlho vystrieda čas idiokracie. Alebo už je tu ? Už chýbajú iba zápasy

nahých poslankýň v bahne ?

Alebo si ešte počkáme na povestného Caligulovho koňa v parlamente ?

Martin Štunda