Martin Štunda

Asi poznáte tú známu politickú stupnicu: priateľ, nepriateľ, koaličný partner. Je to možno myslené tak trochu s humorom, ale mnohokrát  sa to nekompromisne približuje krutej politickej realite.

Je niekedy úsmevné ako ľudia a politikov nevynímajúc, vnímajú komunikáciu na fejsbúku. Akoby si mysleli, že sa rozprávajú v obývačke so svojimi rodinnými príslušníkmi a že tam môžu povedať hocičo na hocikoho.

Ukázať svoje spotené ponožky, alebo kritizovať v aute na diaľnici svojho premiéra.

Zatiaľ čo pred médiami proklamujú vládni politici jednotu, na sociálnych sieťach si navzájom podrážajú nohy. Nechcel by som počuť, čo potom o svojich koaličných partneroch hovoria v súkromí a už vôbec nie, čo za myšlienky im behajú v hlavách.

Bežne máva vláda sto dní na zorientovanie sa a naštartovanie vládnutia. V tomto prípade týchto sto dní asi budú chcieť využiť hlavne na to, aby sa každý zorientoval, kde je vo vláde jeho miesto.

Boris Kollár to už asi vie. Z mafiánskeho štartéra sa stal „ podržtaška“ Igora Matoviča.

A zatiaľ čo Veronika Remišová má dosť práce s tým, aby našla svojho „strateného“  predsedu, Richard Sulík zrejme začína vytvárať svoje pavúčie siete.

Problém je však asi v tom, že na raňajky vo väzenskej cele už asi nemá veľmi chuť. Ale očividne už ani nemá chuť neustále držať balónik.

Jeho nebotyčné ego sa každodenne stretáva niekde medzi mrakmi s egom jeho terajšieho šéfa. A raz z toho určite zahrmí.

Kohút na smetisku môže byť totiž len jeden.

A s rúškom a zároveň bez rúška sa v jednom okamihu naozaj nedá byť.

Martin Štunda